Dizajn vzniká vtedy, keď sa oslobodíte

Vo svojich 53 rokoch našla v sebe odvahu posadiť sa opäť do skolských lavíc medzi ľudí, ktorťm by mohla byť mamou. S dizajnérkou Marinou Žiakovou sme sa rozprávali nielen o jej tvorbe, ale aj o tom, čo sa môže stať, keď sa život odohrá podľa úplne iného scenára, než aký ste si pripravili.

Marina Žiaková, zakladateľka módnej značky MARINÁ, pochádza z Ruska. Vyštudovala dejiny na Moskovskej štátnej univerzite. Vo veku, v ktorom už mnohí snívajú o pokoji na dôchodku, sa rozhodla študovať odevný dizajn na bratislavskej VŠVU, vytvorila sériu úspešných módnych kolekcií, bola nominovaná na cenu Best Fashion Graduate, ktorú vyhlasuje Slovak Fashion Council a má za sebou aj niekoľko inštalácií a módnych prehliadok. Tú aktuálne poslednú absolvovala na konci minulého roka vo Viedni. Ako vraví, dnes jej klientelu tvoria predovšetkým ženy, ktoré rozumejú tomu, prečo si jej módu kupujú.

Vydala sa mladá. Prišla do cudzej krajiny, čo automaticky znamenalo potrebu budovať si nové vzťahy, učiť sa nový jazyk… Roky sa venovala predovšetkým starostlivosti o deti a domácnosť. Zlom nastal po päťdesiatke. V dôsledku výraznej zmeny v osobnom živote sa musela postaviť na vlastné nohy a nájsť si vlastnú cestu. Tá ju priviedla k móde a dizajnu.

Na otázku či samú seba považuje za odvážnu a odkiaľ berie silu púšťať sa do nových vecí, odpovedá: „Vôbec si o sebe nemyslím, že som odvážna. Práve naopak, všetkého sa bojím, som taký zajko Bojko. Ale téma je dobrá, nech je to teda tak.”

O móde nesnívala

Bola sama, deti študovali na vysokých školách a už sa aj pozviechala zo všetkých tragédií a bolestí. Vyučovala ruštinu a zatúžila po ďalšom vzdelávaní, a tak si povedala, že to skúsi s módou. „Doteraz, keď sa ma niekto spýta, prečo som sa rozhodla stať sa dizajnérkou, odpovedám, že vôbec som sa nerozhodla. O móde som nikdy nesnívala, bol to skrátka experiment. Na jednej vernisáži som stretla vtedajšieho rektora VŠVU Stanislava Stankociho a ani neviem prečo, len som sa ho jednoducho spýtala na jeho názor.”

Keď ju pozvali na prijímačky, navrhli jej, či by nechcela radšej študovať fotografiu. Mala k nej bližšie – pracovala v galérii a zakladala múzeum fotografie. „Bola som rozhodnutá pre módu, vždy som rada šila, stále som niečo prešívala.”

Na prvý polrok v škole spomína takto: „Bolo to náročné. Teoretické prednášky ma veľmi napĺňali, rada sa vzdelávam, ale niekedy som prišla domov zúfalá, vôbec som nerozumela praktickým zadaniam.”

Nezamýšľala sa nad tým, či bude spolužiakom mladším o tridsať rokov stíhať, alebo ako ju príjmu. „Poznala som niektorých umelcov, ktorí na škole učili, a tí ma priťahovali. Mala som jednoducho dôveru, že mi v takomto prostredí bude dobre. A spolužiaci? Prijali ma úplne prirodzene. Myslím, že ma vôbec nevnímali ako nejaký cudzí element.”

Keď sa tvorí dizajn

Nemala doma funkčný šijací stroj, no keď ju už móda a dizajn chytili, bola v škole každý deň, víkendy a sviatky nevynímajúc. Učila sa nielen správne šiť, ale predovšetkým pochopiť, ako sa tvorí dizajn – a práve to bolo podľa Mariny najťažšie. „S odevom sa hrám, musí v tom byť prítomná hravosť. Myslím, že zlom a vnútornú slobodu som po prvýkrát pocítila, keď som šila šaty, ktoré boli strihané do tvaru písmena A. Ako som ich neustále zužovala, zo šiat zostávali ústrižky v tvare trojuholníkov. Bolo mi ich ľúto len tak vyhodiť. Popri kreslení v ateliéri maľby som premýšľala, čo s nimi urobím. A tak som ich začala zošívať. Vtedy som po prvýkrát v sebe objavila pocit slobody. Veľmi ma bavilo sledovať, čo z tých malých kúskov nakoniec vznikne. Rovnako som sa kedysi bála aj strihať. Pochopila som, že oslobodiť sa od strachu, že sa niečo pokazí, mi dáva možnosť vytvoriť zaujímavú formu alebo dizajn. Zapadlo mi to do seba až časom, že dizajn sa tvorí vtedy, keď človek cíti slobodu. Nedá sa to siliť.”

S odstupom času vníma, akou veľkou výhodou bolo pre ňu štúdium v neskoršom veku: „Sama som bola prekvapená, že zo mňa vychádzajú také mladé modely – jednak farebnosťou – sama chodím väčšinou v čiernom – ale aj konštruktmi a formou. Moje modely sa páčili aj iným študentom, ocenili ich tiež samotní pedagógovia. Módna návrhárka Maja Božovič mi povedala: ‘Marina, to nie je žiaden študentský experiment, to je zrelý dizajn.’ Neviem, či je to vekom alebo tým, že som mala veľmi napozerané slovenské umenie, ktoré obdivujem. Pomohlo mi tiež vidieť aj to, čo tvoria dievčatá. Navzájom sme sa inšpirovali.”

Potrebuje sa na niečo tešiť

Vždy, keď končí jednu kolekciu, musí mať Marina ideu ďalšej, aby sa mala na čo tešiť. „Nemôžem mať prázdno. Kamarátka Jana Mullerová mi po prehliadke na Fashion LIVE! 2019 darovala malé vydanie Sládkovičovej Maríny. Odvtedy som tému Maríny nosila v sebe.“ Kolekcia MARINÁ pre Marínu je inšpirovaná romantickou a nešťastnou láskou autora k jeho žiačke Márii Pišlovej. Hlavným konceptom kolekcie sú imaginárne svadobné šaty pre milovanú ženu, s ktorou sa Sládkovič nikdy neoženil. Aby sa nemrhalo prácou a materiálom len pre ten jediný deň, koncipovala ich návrhárka tak, aby boli nositeľné aj po svadbe, na každú príležitosť. Kolekcia bola prezentovaná formou inštalácie počas Design Weeku v decembri 2020.

Viac ako polovica šiat v kolekcii je bezodpadových, vytvorených z jedného kusu materiálu. „Materiál – surový hodváb, som občas vôbec nestrihala, len som ho tvarovala, zošívala. Niekedy to neviem ani zopakovať,“ smeje sa Marina.

Šaty, s ktorými sa dá hrať

Najviac ju baví pracovať s variabilitou. Na nej je postavený aj známy UFOdress® z kolekcie UFO – Unlimited Fashion Objects, v ktorej sa inšpirovala prácou a životom konceptuálneho umelca Júliusa Kollera. „Môžete ho nosiť ako šaty, sukňu či nohavice a nekonečne variovať… Tým, že ho sama nosím, stále sa vyvíja.

“ Marina svoje návrhy netvorí podľa klasických strihov, nepoužíva gombíky ani zipsy. Ako priznáva, zapínanie ju vyrušuje. „Jediný strih, ktorý mám, je diel nohavíc. Veľká časť mojich vecí vychádza práve z nohavíc – aj UFOdress®. Zošila som dvoje nohavíc, zvedavá, čo z toho vznikne.“ Jej najnovšia módna kolekcia vzdáva hold sochárke Erne Masarovičovej. Študovala najskôr textil v Budapešti a až vo vyššom veku, podobne ako Marina, oveľa staršia ako jej spolužiaci, študovala na VŠUP v Bratislave odbor keramiky a neskôr absolvovala sochársky ateliér na VŠVU. „Ona vždy všetko pretvárala. Aj obyčajné topánky musela pretvoriť. To mi je veľmi blízke. Myslím, že keby žila, tak sa skamarátime,“ konštatuje Marina.

„Nevnímam zo svojho vnútra, že som odvážna,“ vracia sa na záver k otázke odvahy, „Jednoducho robím to, čo chcem robiť. Ani Erna nešla s prúdom, robila si, čo chcela. Vyzerá to tak z nášho pohľadu, hoci ona sama by to tak nepomenovala,” uzatvára Marina.

Text: Andrea Gregorová

Autor fotografie: Roman Stražanec

Popis foto:  Ilustračné fotografie sú z poslednej módnej prehliadky na MQ Vienna Fashion Week